Čo na to právo

Ex iniuria ius non oritur.

(Z bezprávia nemôže vzniknúť právo.)

Istota beztrestnosti alebo šanca pre spravodlivosť: Dajú sa zrušiť Mečiarove amnestie?

Peter Kubina

Spoločnosť je niekedy postavená pred otázku, či a ako sa dokáže právne vyrovnať s udalosťami svojej minulosti, na ktoré nemá dôvod byť hrdá. Príležitosť pre spoločnosť na právne a spravodlivé vyrovnanie sa so svojou minulosťou obvykle nastáva pri míľnikoch jej historického vývoja, akými boli v európskom kontexte napríklad roky 1945 a 1989, a akým v lokálnom slovenskom kontexte bol aj rok 1998.

Pri každom pokuse o právne vyrovnanie sa s minulosťou narážame na princípy ako ochrana právnej istoty či zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov. Je to tak preto, lebo pre skutočné a plnohodnotné právne vyrovnanie sa s negatívnymi historickými udalosťami je často potrebné postaviť mimo zákon (aj) skutky, ktoré v čase ich uskutočnenia boli (prinajmenšom po formálnej stránke) v súlade s dobovým platným právom.

Formálna a materiálna stránka práva

Zriadenie medzinárodného tribunálu pre vojnové zločiny v Norimbergu v roku 1945 či nedávne právoplatné odsúdenie komunistickej prokurátorky Brožovej-Polednovej v Českej republike za jej rolu v politických monsterprocesoch v päťdesiatych rokoch 20. storočia sú len dva príklady z mnohých, ktoré svedčia o tom, že sa to v záujme nastolenia väčšej spravodlivosti dá a má urobiť.

Tieto dva historické príklady majú pri všetkých svojich odlišnostiach jedno spoločné – sú dôkazom, že ak je to potrebné na vysporiadanie sa s extrémnymi prípadmi nespravodlivosti a materiálneho bezprávia, je prípustné určitým spôsobom zasiahnuť aj do inak posvätných princípov právnej istoty či zákazu retroaktivity. V oboch týchto prípadoch šlo o vyvodenie zodpovednosti za skutky, ktoré v čase ich uskutočnenia boli po formálnej stránke v súlade s vtedy platným právom. Druhý z uvedených príkladov dokonca úspešne prešiel aj testom súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zrušeniu Mečiarových amnestií a začatiu trestného stíhania nebráni požiadavka zákazu retroaktivity, pretože v zmysle čl. 7 ods. 1 a 2  Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tento zákaz nebráni súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie konania, ktoré v čase keď bolo spáchané, bolo síce zákonom dovolené, ale bolo trestné podľa všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými národmi. O tieto ustanovenia sa opierajú rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Streletz, Kessler a Krenz proti Nemecku a Polednová proti Českej republike, ktoré sú významnými precedensmi, ktoré by sa použili ak by Európsky súd pre ľudské práva mal posudzovať zrušenie Mečiarových amnestií.

Právo má okrem formálnej (písanej a zverejnenej) stránky aj svoju materiálnu (nepísanú) podstatu. Tou je spravodlivé usporiadanie vzťahov v spoločnosti. Materiálnu podstatu pri akomkoľvek právnom akte (zákone, rozhodnutí štátneho orgánu) zistíme tak, že si odpovieme na otázku, aký cieľ sa daným právnym aktom sledoval.

Ak tento cieľ smeruje k spravodlivému usporiadaniu vzťahov v spoločnosti, právny akt je v súlade s materiálnou podstatou práva – je teda právom. Ak však tento cieľ pomenovať nedokážeme alebo ak dokonca vieme, že týmto cieľom bolo spravodlivosť umlčať a zviazať jej ruky, potom je príslušný právny akt v súlade s právom nanajvýš formálne, ale s jeho materiálnou podstatou sa rozchádza – je aktom bezprávia.

Ako by sme na túto otázku odpovedali vo vzťahu k amnestiám zastupujúceho prezidenta republiky z roku 1998, ktoré sa týkali podozrení zo zavlečenia občana Slovenskej republiky do cudziny štátnou mocou, či podozrení zo zmarenia dôležitého referenda? Čo bolo ich cieľom?

Oprávnenie udeliť a zrušiť amnestiu

Podľa čl. 102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR účinnej do 26. januára 1999 : “prezident udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo a zahládza tresty.

Sporné Mečiarove amnestie boli “procesnými” amnestiami, keďže sa nimi nariadilo nezačať alebo zastaviť trestné stíhanie vo vzťahu k určitým skutkom. Nijako sa teda nedotkli trestnosti príslušných skutkov, nakoľko o ich trestnosti ešte v danom čase nebolo právoplatne rozhodnuté. Iba vytvorili právnu prekážku začatia, resp. riadneho dokončenia trestného stíhania vo vzťahu k týmto skutkom. Práve Mečiarove amnestie boli hlavným dôvodom, pre ktorý veľká novela Ústavy SR (ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001) prezidentovi odobrala právomoc udeľovať tento druh amnestie, a ponechala mu iba právo odpúšťať a zmierňovať právoplatne uložené tresty a zahladzovať právoplatné odsúdenia. Podľa dnešného právneho stavu by sa Mečiarove amnestie teda už zopakovať nemohli.

Mečiarove amnestie predstavujú porušenie  čl. 18 Deklarácie OSN, ktorú prijalo Valné zhromaždenie OSN rezolúciou č. 47/133 prijatou 18. decembra 1992. Čl. 18 Deklarácie OSN stanovuje, že osoby podozrivé zo spáchania trestných činov trestných činov spočívajúcich v protiprávnom obmedzení osobnej slobody predstaviteľmi štátnej moci alebo osobami, ktoré konajú v mene alebo v súčinnosti s predstaviteľmi štátnej moci, nemajú podliehať udeleniu amnestie alebo podobným inštitútom, ktoré by mohli mať vplyv na neprípustnosť trestného stíhania alebo uloženie trestu.

Amnestie vydané Vladimírom Mečiarom ako zastupujúcim prezidentom sa po parlamentných voľbách v roku 1998 pokúsil zrušiť nový premiér a zastupujúci prezident Mikuláš Dzurinda rozhodnutím o amnestii č. 375/1998 Z. z. zo dňa 8. decembra 1998. Toto rozhodnutie však vyvolalo spor o výklad Ústavy SR, v ktorom Ústavný súd SR rozhodol, že súčasťou práva prezidenta udeliť amnestiu nie je oprávnenie prezidenta akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 28. júna 1999, sp. zn. I. ÚS 30/99). Od tohto rozhodnutia Ústavného súdu SR sa odvodzujú všetky aktuálne prezentované argumenty o údajnej nezrušiteľnosti Mečiarových amnestií, čo je však zavádzajúce, lebo uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR hovorí len o tom, že amnestie nemôžu byť zrušené rozhodnutím prezidenta. Možnosťou ich zrušenia ústavodarným orgánom formou ústavného zákona sa Ústavný súd vôbec nezaoberal.

Rozpor Mečiarových amnestií s materiálnou podstatou práva

Rozpor Mečiarových amnestií s materiálnou podstatou práva spočíva najmä v tomto: Po prvé, účelom amnestie alebo milosti by malo byť zmiernenie prísnosti práva v konkrétnych individuálne alebo druhovo určených prípadoch, spravidla z určitých dôvodov hodných osobitného zreteľa, na ktoré vo formálnom trestnom konaní nie je možné brať dostatočný ohľad. Nie je známe, že by takéto okolnosti v prípade sporných amnestií existovali, a že by ich vôbec niekto niekedy pomenoval.

Po druhé, právo udeľovať amnestiu patrí prezidentovi republiky ako hlave štátu. Sporné amnestie však neudelil prezident republiky disponujúci plnou demokratickou legitimitou pre výkon tejto funkcie. Takúto legitimitu je možné získať iba zvolením v riadnych prezidentských voľbách (či už priamych, alebo v tom čase v parlamente). Sporné amnestie udelil zastupujúci prezident republiky po tom, ako na neho z titulu jeho funkcie premiéra dočasne prešli niektoré prezidentské právomoci po skončení funkcie vtedajšieho prezidenta.

Účelom dočasného prechodu prezidentských kompetencií je zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov na nevyhnutný čas do zvolenia nového, riadneho prezidenta. Preto zastupujúci prezident (a vôbec akákoľvek osoba dočasne a mimoriadne poverená výkonom určitých právomocí) v demokratickom a právnom štáte by sa mal riadiť predovšetkým zásadou zdržanlivosti a sebaobmedzenia. V zmysle tejto zásady by mal vykonávať dočasne a mimoriadne zverené prezidentské právomoci len v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov alebo zaistenie bezpečnosti štátu a výkon tých ostatných prenechať na riadne zvoleného prezidenta s plnou demokratickou legitimitou. Udelenie sporných amnestií bezpochyby nebolo nevyhnutné na zabezpečenie riadneho chodu ústavných orgánov.

Po tretie, inštitút amnestie je súčasťou mechanizmov bŕzd a protiváh, keď jedna zložka moci (prezident) má možnosť týmto spôsobom brzdiť a vyvažovať inú zložku moci (súdnu moc alebo výkonnú moc reprezentovanú orgánmi činnými v trestnom konaní). Naproti tomu v prípade sporných amnestií sa javí, že štátna moc amnestovala samu seba. Tieto amnestie sa totiž vzťahujú na skutky, ktoré mali byť vykonané nositeľmi štátnej moci.

Pri štandardnej amnestii štátna moc udeľuje milosť fyzickej osobe, ktorá nie je s touto mocou nijako prepojená. V prípade sporných amnestií však štátna moc amnestovala predstaviteľov tej istej štátnej moci (t. j. seba), a preto boli vydané v ostrom konflikte záujmov.

Právna istota podozrivých?

V prospech sporných amnestií sa niekedy zvykne argumentovať princípom zachovania právnej istoty. Otázka však je: Právnej istoty koho? Právna istota totiž v tomto prípade pôsobí v dvoch smeroch. Vo vzťahu k osobám, ktoré sa týchto skutkov mali dopustiť, ako aj vo vzťahu k osobám, ktoré týmito skutkami mali byť poškodené. Bránenie sporných amnestií pred ich zrušením štítom právnej istoty má na zreteli výlučne právnu istotu prípadných páchateľov (v podobe istoty ich beztrestnosti), no celkom ignoruje právnu istotu prípadných poškodených.

Tu sa natíska aj otázka, čo je účelom právnej istoty a zákazu retroaktivity. Ich účelom je predovšetkým ochrana práv nadobudnutých v dobrej viere za určitého právneho stavu pred ich stratou alebo odňatím v dôsledku neskoršej zmeny právnych predpisov. Spornými amnestiami však nemohol vzhľadom na ich charakter a okolnosti ich vydania nikto v dobrej viere nadobudnúť nijaké právo, ktoré by bolo hodné právnej ochrany. Preto je takomto konflikte spravodlivé uprednostniť právnu istotu prípadných poškodených.

Sporné amnestie navyše vniesli do právneho poriadku právnu neistotu, pretože ide o abstraktné amnestie vzťahujúce sa na neurčitý okruh osôb a skutkov, vydané pred ich vyšetrením. V dôsledku účinkov týchto amnestií dodnes právoplatne nevieme, či dané skutky boli spáchané a kto ich spáchal a či boli trestnými činmi.

Mečiarove amnestie zakonzervovali podozrenia, tvrdenia a domnienky. Niektoré z nich neboli vyšetrené vôbec, iné vyšetrené síce boli, ale amnestie vydané v priebehu trestného konania zabránili tomu, aby sa nimi zaoberali súdy. To je úplný opak a popretie právnej istoty.

O trestnosti smú rozhodnúť iba súdy

Zrušenie sporných amnestií neznamená automaticky obnovenie trestnosti príslušných skutkov, na ktoré sa amnestie vzťahujú. Pretože tieto skutky kvôli účinkom amnestií nikdy neboli prerokované súdom (a niektoré neboli ani celkom vyšetrené), z právneho hľadiska záväzne nevieme, či sa stali tak, ako sa všeobecne tvrdí a či boli trestnými činmi. O tom, či je nejaký skutok trestný, patrí rozhodnúť výlučne súdu na základe obžaloby podanej prokurátorom.

Zrušením takýchto “samoamnestií” sa v minulosti zaoberal Inter-americký súd pre ľudské práva (Inter-American Court of Human Rights), ktorý je obdobou Európskeho súdu pre ľudské práva s pôsobnosťou pre štáty Severnej a Južnej Ameriky (aj keď Spojené štáty príslušný medzinárodný dohovor zakladajúci jeho právomoc dosiaľ neratifikovali a Kanada ho dosiaľ nepodpísala). V prípade Barrios Altos proti Peru v roku 2001 pripustil možnosť zrušenia amnestie, ktorú štátna moc udelila sama sebe. Obdobne postupoval aj argentínsky najvyšší súd v roku 2007, keď na podklade vyššie uvedeného rozhodnutia vo veci Barrios Altos v prípade Simón pripustil trestné stíhanie a právoplatné odsúdenie bývalých predstaviteľov štátnej moci (vojenskej junty) za činy porušujúce ľudské práva, na ktoré sa vzťahovala generálna amnestia vydaná tesne pred skončením vlády vojenskej junty. Aj nedávna história teda pozná dostatok podobných prípadov, na základe ktorých je možné urobiť spoľahlivý záver o tom, že Mečiarove amnestie je možné v súlade s právom zrušiť.

Vzhľadom na charakter sporných amnestií by ich zrušenie znamenalo umožniť, aby tieto skutky mohli byť predmetom konania a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdov, a aby sa verejnosť mohla dozvedieť odpovede od orgánov na to určených na otázky, či dané skutky boli spáchané, kto ich spáchal a či boli trestnými činmi.

Zrušenie Mečiarových amnestií teda nepredstavuje vytvorenie nových skutkových podstát trestných činov, ktoré by postihovali skutky spáchané v minulosti. Predstavuje iba odstránenie právnej prekážky toho, aby tieto skutky mohli byť posúdené podľa práva platného v čase ich spáchania alebo dnes (podľa toho, čo by bolo pre prípadných páchateľov priaznivejšie).